Mardi Himal base camp trek v Nepále

Autor: Richard Jančovič | 5.7.2018 o 13:44 | Karma článku: 2,04 | Prečítané:  487x

Vo Februári 2017 sa mne a môjmu otcovi podarilo zdolať najvyššiu horu Afrického kontinentu Kilimandžáro a preto sme sa rozhodli, že v roku 2018 sa vydáme do meky vysokohorskej turistiky Nepálu.

V prvom rade sa bolo treba rozhodnúť do ktorého z Nepálskych regiónov sa vyberieme. Výber sme zúžili na tie dva najnavštevovanejšie a teda Everest región a Annapurna región. Určite viac turistov navštevuje oblasť Annapurny o čom svedčia aj štatistiky z roku 2017 s počtom návštevníkov až 160.000. Nakoniec to bola aj naša voľba, avšak typickým trekom ako ABC alebo trek okolo Annapurny sme sa chceli aj práve kvôli množstvu turistov vyhnúť.

Predtým ako sa rozhodnem vycestovať hocikam do sveta čítam a čítam najmä fóra ako www.tripadvisor.com odkiaľ sa človek dozvie v podstate všetko čo ho zaujíma. Hľadal som preto menej známy trek v maximálnej dĺžke 8 dní, nakoľko sme boli trochu limitovaní aj časom. Zo začiatku som podľahol túžbam vidieť Annapurny a vydať sa možno aj do ABC. Ako som však lozil po internete, porovnával a vypytoval sa, finálne rozhodnutie padlo na jeden novší ale hlavne menej známy trek.

Mardi Himal base camp trek mal pre nás hneď niekoľko výhod. Kvôli časovej tiesni sa dá absolvovať za 6 dní a jeho maximálna nadmorská výška je 4.500 metrov. Po nepríjemných skúsenostiach z Kilimandžára som sa pre tento rok rozhodol absolvovať niečo nižšie ale hlavne si prvý krát vyskúšať Himaláje a poobzerať sa ako to tam vyzerá.

Aj keď sa môžete v Nepále po týchto trekoch pohybovať sami iba s povolením, ktoré potrebujete nie je nutnosť najímať si vodcu. My sme sa však pre jedného sprievodcu a jedného nosiča rozhodli. „Guide“ alebo po našom sprievodca mal pre nás hneď niekoľko výhod. V čase akejsi druhej hlavnej sezóny od Marca do Apríla býva na trekoch v Nepále veľmi veľa ľudí a býva problém zohnať ubytovanie. Náš sprievodca nám toto bez väčších problém zabezpečoval všetko vopred. Zároveň bol akousi chodiacou encyklopédiou a tým, že bol veľmi výrečný nám toho o svojej krajine, jej zvykoch a kultúre ale hlavne o jej majestátnych horách porozprával naozaj veľa. Áno, je to na uvážení každého s akým rozpočtom do Nepálu ide ale tých $ 25 za deň, ktoré sme si zaňho priplatili naozaj stáli za to.

Porter je už potom vecou preferencie. My sme si vzali so sebou aj portera, ktorý nás vyšiel niekde okolo $ 15 na deň.

Poďme teraz však už na kompletný itinerár našej cesty do Mardi Himal base kempu.

Deň 1. Z Pokhary (800 m.n.m.) do Australian kempu (2.100 m.n.m.)

Tak ako každý jeden turista, ktorý sa rozhodne prísť do Nepálu letecky pristane na letisku v hlavnom meste Kathmandu. My sme sa tam zdržali našťastie iba 1 noc a nasledujúci deň vyrazili smer Pokhara. Z Pokhary sme sa v náš prvý deň treku do base kempu Mardi Himal vybrali aj s naším sprievodcom Ganeshom vyzdvihnúť aj nosiča. Malý Hyundai i10 mal čo robiť aby nás štyroch a vodiča spolu s pomerne veľkou batožinou prepravil po vyschnutom koryte rieky až k počiatočnému bodu treku. Nakoniec asi po hodinke jazdy sme sa mohli opäť nadýchnuť ale ešte pred samotným výstupom bolo nutné dokúpiť lano pre nosiča, ktorý ako každý iný nosič v Nepále mal všetku batožinu zviazanú a zachytenú o čelo.

Prvá časť treku začala naozaj zhurta a počas strmého stúpania sme niekoľko krát museli nášho nosiča čakať. Cesta viedla mnohými malými lokálnymi dedinkami kde sme si neraz vymenili s domácimi úsmevy a v stálom úžasne obdivovali okolitú prírodu a krásu regiónu. V jednej časti treku sme narazili aj na opice, ktoré vraj domáci nemajú radi pretože im kradnú úrodu a dokonca vraj vedia napadnúť aj človeka. Po asi hodinke cesty a pri druhom pivku nás Ganesh upozorňuje na fakt, že vo vyšších výškach nám už pivo nedovolí a ako správny Hinduista, ktorý alkohol vôbec nepije sa len škriabe za hlavu.

Čo bolo na našom prvom dni treku do Mardi Himal base kempu jedinečné bol najmä fakt, že v Nepále bol Nový rok a to pre našinca so zaujímavým číslom 2075. Preto sme všade v osadách videli množstvo ľudí, ktorí jedli a zabávali sa vonku v kruhu rodiny. V jednej dedinke sme narazili aj na skupinku mužov, ktorý práve štvrtili býka avšak títo sa bez pálenky neobišli. Ganesh nám vysvetľoval, že určité skupiny Hinduistov pijú aj alkohol a táto bola asi práve jedna z nich.

Asi po 3 hodinách sme sa dostali do nášho prvého tábora Australian camp vo výške 2.100 m.n.m. Ono totiž to tieto nadmorské výšky sa udávajú všade iné a neviem či to niekto niekedy vôbec presne zmeral. Z tohto kempu som bol naozaj veľmi milo prekvapený, nakoľko sme v izbe mali aj sprchu a dokonca s teplou vodou ale ako správni turisti sme sa vlastne počas celého treku ani nesprchovali.

Počas nášho prvého dňa sme na treku stretli iba hŕstku turistov okrem domácich Nepálcov, ktorí radi chodia na krátke jednodňové túry iba prvý deň Nového roka a tých tam bolo trošku viac.

Ubytovanie bolo luxusné priam až hotelové. Dvojka izba s vlastnou kúpeľnou, paplónom aj vankúšmi, elektrinou a zásuvkami bola naozaj nad moje očakávania. Zaujímavosťou bolo spoločný jedálny lístok pre všetky hotely v regióne Annapurny a po prvom dni som ho už vedel naspamäť. Jedlo však bolo naozaj chutné a výber široký.

Deň 2. Z Australian kempu do Forest kempu (2.550 m.n.m.)

Keďže sme si hneď prvý deň po príchode do Australian kempu fajne zdriemli tak v noci sa nám až tak veľmi nedarilo a akosi sme obaja nemohli zaspať. Neviem však ani ako a už ma o 5:30 ráno budí Ganesh. Dohodli sme sa totiž, že si musíme ísť pozrieť východ slnka, ktorý má byť z kempu dych vyrážajúci. Ono to z časti aj bola pravda až na tie oblaky. Nakoniec z toho východu slnka moc nebolo ale ešte menej bolo z výhľadu na dve dominanty a to Annapurnu South(7.219) a Machhapuchhre (6.993 m.n.m.). Nič sa nedeje, vedeli sme, že sa na nás usmeje šťastie neskôr.

Po ľahkých raňajkách sme sa zbalili a vyrazili na našu druhú zastávku a to Forest kemp. Ešte predtým než sa zmenil charakter treku sme museli prejsť cez „check point“ kde si od nás pýtali povolenie na Mardi Himal trek. Na hocaký trek v Nepále by ste mali mať zaplatené povolenie inak vás bez neho nevpustia. Určite sa to dá nejak obísť ale za tých pár drobných to naozaj nestojí.

Po ceste má človek vždy veľa rôznych hotelíkov alebo „teahouse“ kde sa da kúpiť voda, čaj alebo jedlo a preto nie je potrebné chodiť aspoň čo sa vody a jedla týka nejak extra nabalení. Ono totiž to ani tie vzdialenosti medzi jednotlivými kempami nie sú veľké. Počas druhého dňa sa nám zmenil charakter treku a dostali sme sa viac do džungle medzi stromy s celkom slušným stúpaním. Druhý deň nám konečne stíhal aj náš nosič ba dokonca vyzeral, že dostal druhý dych alebo nové baterky a valil ho riadne pred nami.

Veľkým otáznikom pred samotnou cestou do Nepálu bol typ obuvi, ktorú si budeme so sebou brať. Zo začiatku som viac inklinoval k nízkej obuvi a teda mojím obľúbeným Salomonom. Avšak po prečítaní niekoľkých recenzií sme sa napokon rozhodli zobrať aj vysokú turistickú obuv v našom prípade Hanwag Tatra GTX, ktorá nás nenechala v štichu ani na Kilimandžáre a nakoniec sa to ukázalo ako výborná voľba.

Do nášho druhého tábora „Forest camp“ nám to trvalo približne 4 a pol hodiny. Boli sme v dobrej kondičke a chceli sme pokračovať ďalej ale nebo rozhodlo za nás v podobe silného dažďa a krupobitia. Tým pádom sme od 13 hodiny zostali spolu s ostatnými asi 10 turistami v spoločenskej miestnosti, ktorá bola zároveň aj kuchyňou, jedálňou ale aj spálňou pre nosičov a sprievodcov.

V nadmorskej výške 2.550 m.n.m. sme od Ganesha mali ešte pivko povolené a tak sme neotáľali a k výdatnému obedu objednávali naše najobľúbenejšie „Nepal Ice“. Na moje veľké počudovanie bolo v Nepále jedno z najlepších pív aké som kedy za hranicami Slovenska a Česka pil. Už spomínaný Nepal Ice mal úctyhodných 7 % alkoholu a chuť neskutočne dobrú.

Hneď druhý deň sme mali to šťastie a narazili sme na veľmi milú 5 člennú rodinu z Austrálie, ktorá v zložení mama, otec a 3 chlapci od 8 do 15 mali rovnaký cieľ ako my. Celé poobedie sme strávili hraním kariet a podobne.

Deň 3. Z Forest kempu do High kempu (3.550 m.n.m.)

Druhá noc na Mardi Himal treku bola oveľa lepšia na čom sme sa zhodli spolu s Palim (mojim otcom). Aj keď už od 5:30 som sa len prevaľoval, budíček nastavený na 6:30 ma z ľahkého spánku predsa len dostal do reality. Nasledovala rutina a to pobaliť sa, umyť, naraňajkovať a vyraziť. Tesne pred 8:00 sme už boli na ceste. Opäť sme začali strmím stúpaním v husto zarastenom lese, resp. až džungli. Stále viac a viac sa objavovali ešte rozkvitnuté Rododendrony, ktoré mali najmä ružovú a silnú červené farbu. Pre našich nepálskych kamošov bola zjavne veľmi pôsobivé nakoľko sa s nim neustále fotili.

Po nejakom čase sme zastavili na krátku prestávku v Low kempe odkiaľ po ďalších 30tich minútach sme prišli až na Jačiu farmu. Jaka som na živo videl asi prvý krát. Spravili sme si s nimi teda všetci štyria zopár „selfičiek“ ale so znamenitým rešpektom sme po pár sekundách priamou čiarou odkráčali k bezpečnejšej zóne a teda čo najďalej od nich.

Keďže sme boli zrazu obklopený jačou tematikou náš nosiť dlho neváhal a ukázal mi svoje video kde iba pár dní pred našich odchodom pil čerstvú jačiu krv. V Nepále sa totižto pitie jačej krvi považuje za zdraviu prospešné a vraj má obsahovať veľa vitamínom. Volal aj mňa, keďže ďalšia taká seansa sa mala odohrať iba pár dní po našom treku, ale bohužiaľ sme v ten dátum už boli mimo Nepálu. Inak by som to asi rád skúsil.

Z jačej farmy sme začali postupovať smerom k nášmu poslednému táboru pred samotným výstupom. Cestou sa nám celkom zozimilo a miestami nebolo vidieť vôbec nič. Ani sme nechceli pomyslieť na fakt, že nasledujúci deň máme vyjsť do Mardi Himal base kempu a mať také zlé počasie... Počasie je však tá premenná, ktorú v horách nikde na svete predpovedať neviete a tak sme sa stále viezli na vlne pozitivizmu a verili v modrú oblohu.

Skupinka mladých, ktorá zostupovala nám na našu otázky ohľadne podmienok hore povedala iba toľko, že do base kempu Mardi Himal nevyjdeme bez mačiek a v poslednej dobe tam nešiel kvôli ľadu vlastne nikto. Náš pozitivizmus sa však neotriasol a my sme veselo pokračovali nahor. Medzitým sa zmenilo aj výškové pásmo a zrazu už okolo nás až na pár malých kríčkov a nespočetné množstvo býčích hovien nebolo vlastne nič. Vtedy som si spomenul na obavy mojej mami a snúbenice, ktoré sa báli aby sa nám tu nič nestalo. Ono v podstate najnebezpečnejšie z celého treku v Nepále boli vlastne tie hovná, ktoré boli všade a keby som do jedného skočil zostala by mi tam asi celá topánka...

Asi po štyroch hodinách sme sa dotrepali do High kempu vo výške 3.550 m.n.m. Ubytovanie vyzeralo naozaj luxusne a opäť po 1 noci sme mali medzi našou a susedskou izbou aspoň ako takú stenu. Tam kde sme prišli, vždy sme so sebou priniesli aj dážď a nebolo tomu inak ani v High kempe. Chudáci tí čo boli za nami. Nakoniec sme sa zvítali s Austrálčanmi a kartové hry sa mohli začať. Naučili sme ich farára aj žolíka. Ich nosič sa nás pokúšal naučiť akúsi jednoduchú priam až primitívnu hru niečo na spôsob prebíjanej, ktorej nikto moc nerozumel a preto sme sa radšej vrátili k farárovi, ktorý sme razom pre protinožcov stal obľúbenou hrou.

Jeden z najkrajších momentov bol keď sme v úzkej skupinke asi 4 osôb a 4 národností nevedeli prísť na to aký je vlastne deň, nieto ešte dátum. Kanaďanka musela siahnuť až po telefón a zistiť aký bol deň. To je podľa mňa to najúžasnejšie, že sa človek tak zžije s horami, že až zabudne na tie bežné starosti, ktoré by ho inak v civilizovanom svete trápili a stresovali. Boli sme tu iba my a hory.

Už druhý deň som bol vegetarián pretože žiadny kuchár nechcel zabiť sliepku. Sliepky tam mali akože super bio ale bolo málo hostí a on by ju celú asi v ten deň nepredal. Na obed som teda valil nepálske najznámejšie a asi aj najobľúbenejšie jedlo Dal Bhat. Pozostáva z varenej šošovicovej polievky nazývanej „Dal“, dusenej ryže „Bhat“ a sezónnej zeleniny. Toto jedlo je obzvlášť obľúbené u nosičov a sprievodcov pretože vo vegetariánskej verzií sa predávalo za cca. 3 doláre avšak funguje na princípe „all-you-can-eat“ a teda zjec koľko vládzeš. Tento princíp funguje v podstate v každej reštaurácií, hotely alebo aj na trekoch.

Blížil sa večer a teda čas ísť spať. Predtým sme si však dohodli ranný odchod o 4:00. Náš sprievodca nám dokonca dohodol čerstvé raňajky, ktoré nám o 3:30 mal pripraviť kuchár a zabaliť na neskôr. Zo začiatku sa nám nedalo vôbec zaspať pretože prišla asi dvojhodinová búrka počas ktorej snežilo, pršalo, silno fúkalo a padali aj krúpy. Keď som išiel v noci na záchod a keď píšem záchod myslím tým jamu obstavanú stenou a prikrytú plechovou strechou som neveril tomu, že nasnežilo asi 20 cm takého mokrého snehu a celé to vyzeralo, že ráno to nebude bohvie čo. No veď uvidíme, necháme sa prekvapiť.

Deň 4. Z High kempu do Mardi Himal base kempu (4.500 m.n.m.) a nazad do Low kempu (2.950 m.n.m.)

Nakoniec sa nám po vyzúrenej búrke podarilo aj čo to pospať a vstať niečo po tretej hodine rannej. Viacerí turisti už netrpezlivo prešľapávali z miesta na miesto. Zobrali sme si raňajky ale stále sme čakali na našich dvoch kolegovcov. Náš nosič v podstate ani nemusel ísť ale keďže v base kempe Mardi Himal ešte nikdy nebol tak sa tam napokon vydal spolu s nami. Vyrazili sme asi okolo pol 5 vo väčšej skupinke. Tým, že bol všade mokrý sneh sme sa asi po 10tich minútach vydali mimo cestu a museli sa nakoniec trocha vrátiť. Už hodnú chvíľku išla pred nami ešte jedna skupinka, ktoré sme konečne po čase obehli nakoľko nás veľmi brzdili. Už sme začali vnímať ranné zore a ja som sa už nevedel dočkať východu slnka. Mali sme však pred sebou ešte kus cesty a keďže som nechcel to krásne divadlo, ktoré na nás čakalo pozorovať pod kopcom švihli sme do koní. Šliapali sme iba my štyria a jedna staršia pani z USA. Po necelých 2 hodinách sme sa dostali ako prví do „Lower view point“ a teda nižšieho z dvoch vyhliadkových bodov.

Tu vo výške asi 4.000 m.n.m. sme odložili paličky a ruksaky a dali prestávku v podobe čaja a nejakých tyčiniek. Medzitým som už pripravil Gopro kameru na timelapse východu slnka, ktorý sa javil ako úžasný aj vďaka jasne modrej oblohe. V tom momente sme vedeli, že sa na nás nakoniec šťastie usmialo a počasie bude aspoň počas rána dobré.

Dlho sme sa však nezdržiavali a hneď ako vybehlo slnko spoza štítov pokračovali sme ďalej smer Mardi Himal base camp. Ja som v podstate až v „Lower view point“ zistil, že pre všetkých okrem nás to bola vlastne aj konečná stanica. Prišli sa pozrieť na krásny výhľad a východ slnka a vrátiť sa nazad dolu. My sme však valili za naším cieľom. Cesta bola priam neuveriteľná. Krásny biely sneh a moje topánky robili prvé stopy. Okrem toho všade naokolo kde sme sa len pozreli krásne biele hory z ktorých človek padal na kolená. Tento výstup sa s Kilimandžárom nedal ani porovnať. Tu videl človek okolo seba aj ďalšie hory.

Miestami sme museli prebrať velenie my, nakoľko naši nepálski kamoši mali zo snehu akýsi strach. Zjavne boli natrénovaní chodiť po horách ale akonáhle zmizol chodník z dohľadu boli trošku domýlení. Po necelých 2 hodinách turistiky ale najmä kochania sa prírody sme dorazili do nášho cieľa Mardi Himal base kempu vo výške 4.500 m.n.m.

Aj keď oblakov jemne pribúdalo mali sme okolité hory iba pre seba. Až kým sa z poza kopca neobjavila už hore spomínaná staršia pani z USA, ktorá nás asi sledovala a dotiahla to až do úspešného konca. Zabalené raňajky v podobe vajec natvrdo a typického nepálskeho chlebu Chapati sme si užívali do sýtosti. Najviac sme si však užívali výhľadov a ten pocit sa dá iba ťažko opísať.

Na Kili nebolo až toľko čo obdivovať okrem roztápajúceho sa ľadovca ale tam to bolo o prekonaní samého seba a vyliezť do výšky 5.986 m.n.m. V Nepále sme skôr chceli zažiť Himaláje ale o podobnú výšku sme sa pokúšať nechceli... aspoň na teraz nie. Pre mňa osobne to však bol ešte úžasnejší pocit keď som sa cítil vo výške 4.500 m.n.m. ako ryba vo vode a sám som nechcel tomu ani veriť. Zo zlých skúseností po výšlape na Klimandžáro kedy som už od 3.700 m.n.m. začal mať silné bolesti hlavy mi nepálske Himaláje prišli ako Tatry. Asi mal otec pravdu keď mi hovoril, že telo si už na takú výšku navyklo a v Nepále to už pre mňa problém nebude.

Raňajky zjedené, fotky porobené, voda vypitá tak bol čas ísť dole. Netrvalo nám to ani 50 minút a už sme boli nazad na „Lower view point“ kde sme ešte stretli skupinku turistov, ktorá sa tam dostala až neskôr. Spolu s nami však prišli aj mraky a trepať sa do Mardi Himal base kempu už pre nich nemalo moc význam.

Cestou do High kempu sme ešte stihli dobehnúť našu pôvodnú rannú skupinu ba dokonca sme ich aj predbehli. Sami tomu neverili, že sme boli až úplne hore a ešte sme ich stihli predbehnúť. Oni to zas až takí turisti ani neboli. V High kempe sme sa po chvíli rozhodli, že sa pobalíme, dáme polievku a pôjdeme ešte o čosi nižšie do Low kempu a tak si celý trek skrátime o 1 deň.

V High kempe sa práve v tento deň na mňa usmialo šťastie čo sa jedla týka. Spomenul som nášmu nosičovi, že mám naozaj chuť na mäso a rád by som si dal moje obľúbene „Chicken Momo“. Ten dlho neváhal a odišiel zo spoločnej miestnosti. O pár minút prišiel so živou sliepkou a hovorí, že dnes budem mať mäso. Nakoniec aj kuchár sa rozhodol, že sliepku zabije a ja som si mohol dať po pár dňoch aj mäsité jedlo. Tomu hovorím bio sliepka chovaná vo výške 3.550 m.n.m.

Po krátkej obednej pauze sme sa na rýchlo rozhodli pokračovať ďalej a zísť aspoň do Low kempu ešte predtým ako zmokneme, keďže vždy okolo 13 hod začalo zväčša pršať. Cestou dolu sme sa opäť zastavili na Jačej farme pretože Ganesh tam mal objednané maslo, ktoré si potreboval vyzdvihnúť. Netrvalo to ani pár sekúnd a z ničoho nič čakalo veľmi silno pršať. Len čo sme sa stihli schovať a objednať si pivko začali padať aj krúpy. Naozaj sme boli vtedy Ganeshovi za jeho zastávku vďační, inak by sme naozaj silno premokli.

Asi po hodinovej prestávke a minimálne pol hodinovej sieste sme sa vybrali do nášho posledného tábora. Suchí sme vkročili do nášho posledného obydlia a len čo sme si stihli objednať jedlo a pivko silný dážď a krúpy sa strhli znova a takto sa to počas večera zopakovalo ešte zopár krát. Nám to však už bolo jedno, misiu sme mali splnenú a tak bol čas aj trošku na odreagovanie sa.

S lokálnymi pastiermi býkov sme sa dali do reči a naučili nás nové kartové hry. Zvyšok večera sa niesol v hraní kariet a výmene zážitkov z cestovania po svete a to všetko za silnej podpory indickej tele novely v televízií v pozadí. Aj keď to bol náš posledný večer žiadne ponocovanie sa nekonalo, nakoľko nás ráno čakal budíček ako každý iný deň a teda cca. ráno o pol siedmej.

Deň 5. Z Low kempu (2.950 m.n.m.) do dedinky Siding (1.850 m.n.m.)

Vyspali sme sa naozaj dobre a tešili sme sa na zostup do dedinky Siding. Ráno bolo pekné aj keď studené. Náš sprievodca Ganesh bral posledný deň zjavne ako prechádzku ružovou záhradou a tenisky vymenil za šľapky. Dosť to prekvapilo ale aj pobavilo okolitých turistov ale zjavne to tam mali chalani už nachodené a na takéto zostupy im stačili šľapky.

Zostup býva často náročnejší ako samotný výstup a v našich mysliach sme sa už videli niekde pri pive v Pokhare a neustále zostupovanie po schodoch dolu dalo nohám celkom zabrať. Cesta do dedinky Siding kde sme mali už objednaný džíp trvala iba niečo cez 2 a pol hodiny. Miestami sme stretali pastierov býkov ale aj nosičov, ktorí pomáhali aj vďaka zvieratám vynášať potrebný tovar a potraviny do vyšších táborov ako bol práve Low kemp.

Nakoniec sme sa v zdraví a v dobrej nálade dostali do nášho posledného miesta treku dedinky Siding kde sa naše 5-denné putovanie po dych vyrážajúcich horách Nepálu pomaly ale isto končilo. Čakal nás však v tom momente pre nás netušiacich ešte divoký zostup džípom dolu až do Pokhary. Ani sme sa nenazdali a malý džíp Land Rover s ročníkom výroby ďaleko pred mojím narodením si to už prášil dole strmou cestou. O možnosti fotenia okolitej prírody alebo aj osadenstva džípu bez stabilizácie obrazu počas cesty nemohla byť ani reč.

Vybral som si predné sedadlo a ani neviem komu sa mám poďakovať za to, že v tom aute umiestnil dva držiaky na ruky. Iba raz som sa držal iba s jednou rukou aby som čo to natočil a pofotil a bolo to aj naposledy pretože som si riadne obúchal hlavu. Samotná cesta trvala cez dve hodiny aj vďaka faktu, že sme narazili na „cestárov“, ktorý práve opravovali nie ani tak cestu ako rovno celý svah nad ňou. Čo sa však zdalo, že by malo trvať celú večnosť pán bagrista poriešil za 15 minút a po ako takej provizórnej ceste sme si ho už valili ďalej.

Prechádzali sme cez krásne dedinky zasadené do úžasnej prírody s množstvom vodopádov, riek, políčok a usmievavých ľudí. Cestou nám náš milý šofér zastavil pri niekoľkých visutých mostoch, ktoré ma od prvého momentu veľmi inšpirovali a očarili. Už len tá cesta džípom bola dobrodružstvo samo o sebe a naozaj skvelá bodka za naším skvelým a hlavne úspešným výstupom do base kempu Mardi Himal.

Na záver by som sa rád zo srdca poďakoval môjmu otcovi Pavlovi za skvelú spoločnosť, kopec srandy, skvelých konverzácií a otcovskú podporu počas nášho spoločného putovania po krásnych horách Nepálu ale aj po krajine ako takej. Vy ostatní, ktorí ste sa dočítali až sem a zaujala vás možnosť stráviť dovolenku v jednej z mojich najobľúbenejších krajín to môžem iba odporučiť. Nepál však nie je iba o horách a turistike ale ponúka oveľa viac ako by si človek mohol pomyslieť...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Je Rybanič whistleblower? Odborníci sa nezhodli

Rybanič chce názor Súdneho dvora Európskej únie.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Kam chodíte, aj keď hovoríte opak

Ako sa ázijské bistrá zmenili za posledných dvadsať rokov.

Komentár Zuzany Kepplovej

Na Dankovom diplome vlastne nezáleží

Bol by to prezident, v ktorom by nejeden našinec spoznal vlastný príbeh.


Už ste čítali?